Začiatok niečoho nečakaného, ten pocit dobrodružstva, ktorý nám spôsobuje husiu kožu a nedá nám v noci spávať. Pre nás ako skupinku vybraných jednotlivcov to bol pevne zakotvený dátum v kalendári, lebo to bolo práve deviateho októbra, keď sme sa všetci zobudili, vediac, že tento deň sa to všetko začína.
Projekt Erazmus+, niečo, o čoho existencii sme dovtedy vedeli len na papieri, sa nám pred očami zhmotnil, umožňujúc tak zažiť ešte doteraz nezažité. Približne o pol štvrtej poobede sa totižto vlak pohol, no a okrem miesta nášho príchodu nebolo isté takmer nič. Cesta bola taká, aké cesty obyčajne bývajú. Miestami divoká, miestami pokojná, miestami tichá, potom zase trošku hlučnejšia. Podstatné je, že sme ju ja a, koniec koncov, aj všetci ostatní prežili v dobrom zdraví. S jemným meškaním sme si totiž všetci našli svoju cestičku na električku, kde nás už čakala zástupkyňa internátu, Dagmar Szpandrzýková, ktorá nás zaviedla na školu, na miesto nášho domova na nasledujúce dva týždne.
Začali sme hneď zhurta, čo vám budem hovoriť. Tesne po príchode sme dostali za úlohu popasovať sa s vyprážaným syrom. Úloha priam hodná vysokej dôležitosti, nemyslíte?
Hneď po večeri sme sa šli na izbu vybaliť a pripraviť sa psychicky na ďalší deň. Stále nás tu čakala robota, na ktorú by sme najradšej zabudli, no aj napriek tomu nás každou chvíľou strašila.
Program sa už naostro začal nasledujúci deň. Boli sme zoznámení s vedením školy, boli sme zoznámení s areálom a jednotlivými učebňami, dokonca aj s triedou, do ktorej sme sa chodili vzdelávať.
Prešli sme neveľkými, ale zato útulnými priestormi, kde každé poschodie bolo označené inou farbou. Je to celkom efektívny spôsob orientácie, znemožňujúci každú šancu zablúdiť, ktorú by si šikovní jedinci mohli nájsť. Naša trieda sa nachádzala na červenom poschodí. Mala číslo 33 a vyučoval v nej sympatický učiteľ, ktorého špecialitou boli optické vlákna. Každý deň iná téma na spracovanie, prepletená nejakými cvičeniami, kde mechanici po väčšinu času merali údaje zo zapojených obvodov.
Hneď prvý deň vyučovania mali mechanici ťažkú úlohu. Museli sme za dva dni pochopiť základy optických sietí, čo pre nás znamenalo hlavne veľa písania. Ťažkou prácou by sa dali nazvať nasledujúce dni, teóriu, doteraz tú jednoduchšiu časť projektu, vymenili za praktické cvičenia, zváranie optických vlákien, ktoré následne stáčali do kaziet. Naučili sa, že existuje hneď niekoľko druhov zvárania, hlavne to s chráničkou a bez nej. Merali tiež optické trasy, kde bolo pár chýb, ktoré museli nájsť a vyriešiť. Pán učiteľ s nimi týmto neskončil. Aby potrápil ich nekonečnú múdrosť a šikovnosť, vymyslel si pre nich sériu ťažkých úloh, pri ktorých sa ukázali ich vedomosti (zvládli to bez problémov). Teória a aj praktické cvičenia sú fajn vec, ale exkurzia do firmy, ktorá sa na toto špecializuje, je dar na nezaplatenie. Našťastie takáto možnosť sa naskytla, a tak mohli vidieť v praxi zafukovanie trubičiek pre optické vlákna a následne zafukovanie vlákna do trubičky. Skrátka, mohli sme vidieť, čím sa budeme živiť, keď skončíme túto školu. Na záver ale prišli maturitné skúšky. Nie naozaj, len ďalšia premyslená úloha pána učiteľa na rozlúčku. V 23 úlohách, ktoré boli naozaj v maturitách, si už na veľkej optickej trase vyskúšali napríklad meranie trasy, výpočet útlmu, odstránenie chýb a mnoho ďalších. Bol to test, ktorý nás naozaj potrápil, ale popasovali sme sa s tým naozaj statočne. Čakali sme všeličo, čakali sme neúspech, smútok, sklamanie. Nakoniec boli všetky obavy rozprášené, keď žiakom pán učiteľ povedal, že zmaturovali. Síce to bolo len na trojku, ale v treťom ročníku je to priam obdivuhodný výsledok.
Grafici to nemali o nič jednoduchšie, ich povinnosťou bolo byť neustále v strehu a pohotovo dokumentovať technické práce. Fotenie, kamerovanie a aj strihanie videí, to boli každodenné starosti chlapcov a dievčaťa za počítačmi. Jedna vec je, čo vás v škole naučia, ale dostať to do praktickej podoby, hlavne, keď vám beží čas, je niečo, čo si aspoň spočiatku vyžiadalo maximálne sústredenie. Niektorí už mali skúsenosti s takouto robotou, ale ja som napríklad strihal videjká len doma pre radosť, takže tu som musel rýchlo prísť na to, akú formu mám celej svojej práci dať a akým smerom sa uberať. Už nebolo cesty späť. Môj kolega Paľko strihal tiež, no jeho zameraním bolo hlavne video z voľného času a kamerovanie. Dodka s Filipom sa venovali fotografii a nakrúcaniu ako počas vyučovania, tak aj vo voľnom čase, a powerpointovým prezentáciám. Miestami nudné prednášky sa im podarilo zachytiť do umeleckých uhlov, čím vlastne poskytovali taký cenný materiál pre strihačov. Pomáhala a nakrúcala aj Mgr. Zuzana Janeková, ktorá bola okrem ďalšieho fotiaceho človeka aj dozorom a konzultantom, ktorý nám v prípade núdze razom ukázal správnu cestu. Jej rady boli počas celého projektu na nezaplatenie, nakoľko sa rýchlo stotožnila s naším pohľadom na projekt a podľa toho aj poradila. Ak by ste si ale mysleli, že je toho málo, popri tomto všetkom sme museli tiež dokumentovať voľnočasové aktivity. Zase naopak, Bc. Iveta Hanková sa plne venovala technikom, stála pri nich v núdzi a hlavne poradila, keď to potrebovali. Tiež na nás dozerala vo voľnom čase a svojím mohutným výkrikom dala do pozoru každého, kto nedodržal dohodnuté pravidlá. Nie že by sa to stávalo často, ale občas nám to kúsok ujde.
Celý tento mechanizmus sa už po dvoch dňoch dokonale zladil a práca sa mohla na plné obrátky rozbehnúť. Po ťažkej robote prichádza ale odmena, a tak, keď sa vyučovanie skončilo, presunuli sme sa na jednu z pestrých popoludňajších aktivít. Bowling, múzeá, laser game, plaváreň, lezecká stena, alebo aj filmové predstavenie, to všetko bolo v ponuke na vyplnenie poobedňajšieho času. Je pravda, že niečo bolo menej zaujímavé ako iné veci, ale nič z toho nebolo nudné, je to o preferenciách jednotlivca a v tomto programe si každý dokázal nájsť tú svoju príchuť. Napríklad taký bowling, kde sa ukázala prirodzená súťaživosť. Hrali sme s našimi českými bratmi a sestrami a ťažko sa hovorilo, kto bol lepší. Opak toho bola laser game, kde sme všetci držali za jeden povraz, aby sme porazili ťažkého súpera (robím si srandu, išli sme po sebe ako psi). Už skutočným protikladom boli rôzne múzeá, kde sme sa naháňať a biť naozaj nemohli. Boli to také kľudné pohodové časti, kde sme sa vzdelávali aj vo voľnom čase.
Deň však striedal deň a program zasa ďalší program, pomaly nás približujúc k prezentácii, kde sme museli obstojne dokázať, čo sme za ten týždeň stihli spraviť. Prišlo vedenie školy, z čoho sme boli všetci trošku nervózni, no museli sme to nejako preglgnúť a podať najlepší výkon svojho života. Zo začiatku to nebolo vôbec jednoduché. Ruky sa nám triasli, hlasy sa miestami kúsok zlomili a jemne sme povrážali do veľkých nástenných hodín. Chcelo to proste zahrievacie kolečko, v našom prípade pár úvodných viet, a všetka tréma zmizla. Začali sme rozprávať nielen o tom, čo sme sa naučili, ale aj o našom voľnom čase, ktorého prezentáciu sme poňali v trošku netradičnom štýle. Môžem povedať, že to malo úspech, lebo už po prvých slovách sme badali jemné náznaky úsmevu na tvárach vedenia ostravskej školy.
Autor: Richard Zliechovský, III. A
Foto: Mgr. Zuzana Janeková, Dominika Neuschlová, III. A
