Krúžok Cvičná firma (CVF) pod vedením Ing. Karolíny Hukelovej existuje na škole už niekoľko rokov. Zameriava sa na precvičovanie podnikateľských a manažérskych zručností v praxi tým, že si žiaci vytvárajú fiktívnu firmu a reálne v nej pracujú.
Tento rok sú členmi krúžku prevažne žiaci I. E triedy a jeden žiak z I. C triedy (náš Radko J). Otvorili sme si firmu P. S., ktorá má v predmete činnosti predaj suvenírov pre pamätník SNP. Naším poslaním a zároveň i víziou do budúcna je pripomínať ľuďom hrôzy prvej a druhej svetovej vojny. Preto aj názov P. S.
Dňa 22. júna 2017 sme sa o siedmej ráno stretli na autobusovej stanici, kde nás vyviezol autobus prímestskou dopravou na Baláže. Pán šofér, s ktorým sme šli, bol veľmi milý. Po príchode na Baláže sme sa ešte zastavili pozdraviť pani učiteľku Vavrekovú, ktorá je momentálne na materskej dovolenke. Naša návšteva ju potešila. Stihli sme ju len pozdraviť a vydali sme sa na túru smerom k vypálenej obci Kalište. Túra trvala skoro dve hodiny. Celou cestou sme si nahlas spievali, lebo sme sa báli medveďov, na ktorých nás pani učiteľka Vavreková upozornila.
Spev a dobrá nálada nám nepomáhali len proti strachu, ale aj k zdolávaniu strmých kopcov a k úsmevu na tvári. Po úmornej trase lesom sme konečne v diaľke zbadali cintorín bývalých obyvateľov dedinky Kalište. Pani učiteľka nás hneď zaviedla k starej škole, teda, len k jej základom, pretože z celej dediny sa zachovali len dva domy a kaplnka.
Potom sme šli opekať. Na stôl sme vyložili špekačky, slaninku, horčicu, chlebík... Prišiel nás pozrieť aj pán šofér, ktorý viezol skupinu pamiatkarov. Aj sme ho ponúkli špekačkou, ale vraj bol najedený J
Všetko dopapané, poupratované, oheň zahasený a ide sa priamo do dedinky Kalište. Keď sme tam vošli, pohltila nás pozitívna energia aj napriek hrozným udalostiam, ktorými táto obec prešla. Bolo tam veľa základov domov, ktoré mali zväčša len jednu izbu. Navštívili sme partizánsku nemocnicu, ktorá skôr vyzerala ako bunker. Osviežili sme sa pri studničke. V celej dedine boli vysadené malé stromčeky, na ktorých boli napísané dediny, ktoré Nemci na Slovensku vypálili.
Dedinka Kalište je vysoko v horách, ľudia sa tu živili prevažne uhliarstvom alebo predajom svojich domácich produktov na miestnych trhoch v B. Bystrici a v Sl. Ľupči. Život tu bol ťažký, skromný, avšak ľudia priateľskí, spätí s prírodou. Škola bola jednotriedka, avšak po vypálení obce sa už v šk. roku 1945/46 neotvorila. Ľahla popolom. Dôvodom vypálenia bolo to, že sa nemecké nepriateľské vojská dozvedeli o tom, že miestni dedinčania tu ukrývajú partizánov. Preto z pomsty vystrieľali obyvateľov.
Geografická poloha predurčila Kalište na centrálnu časť SNP, bojovali tu Slováci, Česi, Ukrajinci, Rusi, Rumuni, Juhoslovania, Maďari, Francúzi, Rakúšania a Nemci. Vybudovali si zimný tábor a partizánsku nemocnicu.
V súvislosti s ústupom jednotiek nemeckej armády, keď sa ešte len brieždilo 18. marca 1945, Nemci obkľúčili južný a východný okraj osady a ostreľovali hlavnú cestu. Pri pokuse o útek padol Alexander Bučko, ktorý býval v prvom dome pri ceste od Moštenice. Podobne zahynul aj mladý robotník Július Kaliský. Manželku Alexandra Bučku, Jolanu Bučkovú, zastrelili na prahu vlastného domu. 21-ročná Tonka Komorová bola zasiahnutá dávkou z automatu pri tom istom dome. Vo vlastnom byte nacisti zavraždili 61-ročného Jána Kaliského. Na hornom konci osady, v dome, ktorý bol vtedy označený číslom 7, zhorela za živa v plameňoch Sabína Mistríková spolu so svojím synom Emilom Mistríkom, 17-ročným Vasilom Longauerom a jeho 18-ročným priateľom, robotníkom Vladom Kamhalom. V horiacich troskách svojho domu našiel smrť tiež Gustáv Kaliský a 67-ročná Anna Kaliská. Za živa upálili i bezvládnu 90-ročnú starenku Máriu Kostúrovú. Podobný osud stihol aj chorého Karola Komoru a Antóniu Kaliskú. Nacisti v beštiálnom vraždení pokračovali ďalej. Výsledkom ich činnosti bol fakt, že osada bola zmenená na zhorenisko. Zo 42 domov ostalo len 6. Do nich sa nasťahovali tí, ktorí prežili. 58 rodín tam žilo v stiesnených podmienkach ďalej, a to v obave, či sa Nemci opäť nevrátia. Po oslobodení (na siedmy deň po tragédii, t. j. 25. 3. 1945, tam dorazila 5-členná rumunská a sovietska hliadka) ďalší pobyt v obci už nebol možný. Obytné domy pre obyvateľov Kališťa boli vybudované na sídlisku Fončorda v Banskej Bystrici.
Na pamiatku týchto TRAGICKÝCH UDALOSTÍ sa dedina zrekonštruovala a využíva sa ako „múzeum“ na to, aby sme NEZABUDLI, ČO JE TO MIER.
Medvede sme nestretli, spoznali sme históriu, videli nádherný les, uctili si pamiatku zomrelých... Ďakujem za veľa zážitkov. S naším Krúžkom CVF ich isto bude ešte mnoho.
Autori: Viktória Hajdamárová a Martin Gombala, I. E trieda
Fotografie: Radoslav Mojžiš, I. C trieda
