Utorok ráno, keď slnko vykuklo spoza mrakov a cez oblok nás pošteklilo na tvári, vedeli sme, že prišiel ten dlho očakávaný deň. Deň, kedy budeme musieť dokázať, že štúdium na strednej škole nebolo  pre nás zbytočne stráveným časom, ale že sme sa toho veľa naučili a hlavne, že svoje vedomosti dokážeme  využiť aj v reálnom živote. Ale najskôr na EČ a PFIČ maturitnej skúšky. Jedno slovo, ktoré v nás počas celého štúdia vyvolávalo strach, bolo MATURITA. Keď sme nastúpili na strednú školu, čakali nás štyri roky štúdia a nikdy by sme si neboli pomysleli, že čas utečie rýchlo ako voda a my budeme čoskoro stáť pred skúškou dospelosti. Každý z nás mal obavy, čo ho čaká aj napriek tomu,  že sme si testy z minulých rokov skúšali s našimi vyučujúcimi. Plní odhodlania sme vstali z postelí a začali na seba obliekať slávnostný odev. Chlapci oprášili obleky zo stužkovej a dievčatá vytiahli zo skríň tie najkrajšie šaty, čo tam mali. Pred odchodom z domu si  nezabudli na odev pripnúť zelenú stužku a plní optimizmu vyrazili do školy. Preplnené autobusy neviezli už len obyčajných žiakov, ale maturantov, ktorých čakala neľahká úloha. Parkovisko pred školou bolo preplnené autami našich spolužiakov. Nakoľko som nemohla spať a celú noc sa mi snívalo, že som krúžkovala namiesto „krížikovania“,  do školy som vyrazila už skoro ráno. V školskom  bufete ma  prebrala káva a ja som sa presunula na tretie  poschodie pred  učebňu, v ktorej  som mala maturovať.  V škole bolo hrobové ticho aj napriek tomu, že bolo už 7:40 hod... Čas, kedy je už zvyčajne na chodbách rušno  a žiaci posedávajú na lavičkách pred triedami. No dnes to bolo iné. Všade ticho a nikde nikoho. Ako som tak sedela a čakala na príchod svojich spolužiakov, mala som čas  sledovať, ako pomaličky prichádzajú maturanti aj z ostatných tried. Prichádzali s optimizmom na tvári a so slovami „To dám. Maturita formalita“. Veď všetci poznáte tú otrepanú frázu, ktorá, podotýkam, už dávno neplatí. O pol deviatej sa chodba naplnila a nastal na nej ruch. Žiaci si medzi sebou vymieňali posledné rady a ešte rýchlo sa delili so svojimi  vedomosťami,  ktoré by tým druhým mohli pomôcť. Vedeli sme, že už niet úniku.  Nemohli sme ostať doma alebo ísť k lekárovi,  ako sme to robili v minulosti, keď nás čakali ťažké písomky. V tento deň sme do školy museli prísť všetci. Čakala nás prvá skúška dospelosti, prvá veľká zodpovedná úloha. Každý svoj stres prejavoval inak. Niekto sedel a bol bledý, niekto sa prechádzal a niekto bol mimoriadne pokojný riadiac sa porekadlom  Nejako bolo, nejako bude. O 9:15 hod. sa na chodbe objavili administrátori. Hoci to boli naši učitelia, vnímali sme ich inak. Dôstojnejšie, s väčšou pokorou. Pustili nás do triedy, kde sme museli  všetky veci uložiť pred tabuľu,  vypnúť mobilné telefóny a  tie tiež  položiť na katedru. Administrátori nás začali usádzať, vysvetlili nám podmienky a  upozornili nás na skutočnosť,  že sa nesmieme medzi sebou rozprávať a že sa máme spoliehať len sami na seba. Rozdali nám odpoveďové hárky. Úprimne? Tak sa mi triasli ruky, že som nedokázala napísať ani svoje rodné číslo. Začali sme pracovať. V triede by ste počuli aj to, ako spadol špendlík na podlahu. Stres pomaly upadal a ja som skončila medzi prvými.  Povedala som si, že sa nebudem k tomu vracať,  lebo ako sa poznám,  začnem škrtať a to bude  ešte horšie. Test sa nám zdal celkom ľahký.  No keď sme si navzájom porovnali svoje  odpovede, zistili sme, že si NUCEM pre nás pripravil veľa chytákov, ktoré sme asi celkom  nezvládli. Strach, že sme nespravili našu prvú skúšku, bol ešte väčší. „Zachrániť nás môže už len sloh!“ ozývalo sa po chodbách. S malou dušičkou sme o 12:25 hod. vkročili opäť do triedy a dúfali, že témy nám „sadnú“. A stalo sa. Boli perfektné. Ja som si vybrala rozprávanie a už som  vedela, že sa nemusím báť toho, že by som z rozprávania „zbehla“ do iného štýlu. Po tomto namáhavom dni som  spala až do nasledujúceho rána.

V stredu nás čakala angličtina. No už sme boli viac uvoľnení a vedeli sme, čo nás čaká. Zopakovali sa udalosti z predchádzajúceho dňa s tým rozdielom, že pre mňa ako pre niekoho, kto po anglicky nevie perfektne, bol test ťažký. A opäť to mal zachrániť sloh.  Keď prišla téma a zistili sme, že je to šport, radosť nikto neskrýval. Dúfali sme, že sa na nás šťastie usmeje  a  tak sa aj stalo.  Teraz už musíme len čakať na výsledky a pripravovať sa na maturitu z odborného výcviku.

Milí spolužiaci,  prajem vám aj pri ostatných častiach maturitnej skúšky veľa šťastia.  Veď „my to dáme“...

Autorka: Andrea Zemánková, IV. E

Foto:   Matej Paluš, I. A , Bohuš Gajdáč I. A.