Aula Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici praskala v stredu 9. 10. 2019 vo švíkoch. Zaplnilo ju viac ako 600 mladých ľudí – žiakov a študentov základných a stredných škôl z Banskej Bystrice. Priviedlo ich sem multimediálne predstavenie pod názvom „Drogy sú cesta do tmy“. Táto prevenčná akcia bola zameraná na mladých ľudí a hlavnou postavou celého predstavenia bol Maťo, ktorý prerozprával svoj vlastný životný príbeh. Nebolo to však len rozprávanie, ale aj divadelné stvárnenie určitých situácií doplnené videom. Jeho príbeh hovoril o tom, ako vyrastal na veľkom sídlisku v bratislavskej Petržalke, o svojich kamarátoch, s ktorými skúšal všetko, čo život ponúka, o zábave, ktorá sa spájala s drogami, o postupnom prepadávaní sa do závislosti a vnútornej prázdnoty, o okamihoch, keď bol blízko smrti, aj o tom, ako sa mu podarilo vynoriť sa a opäť nájsť skutočný zmysel života, ktorý si teraz naplno užíva s čistou hlavou.
„Môj príbeh neskončil v tme.“ Týmito slovami začína Martin svoje rozprávanie. Bol to príbeh jedného obyčajného chlapca, ktorý začína na jednej „bytovici“, kde sa zaľúbil do dievčiny, ktorá užívala drogy. Nakoľko sa jej chcel zapáčiť, neodmietol, keď mu ponúkla extázu a pomaly začal byť na tejto droge závislý aj on. Otvorene hovorí o svojich pocitoch po vytriezvení.
Ďalšia časť jeho vystúpenia bola venovaná tancu, ktorý ho veľmi baví. Napodobňoval rôznych tanečníkov od svojej učiteľky zo strednej školy až po seba samého. Nakoniec vyzval na pódium aj obecenstvo. Najprv to vyzeralo, že sa nepridá nikto. Čoskoro však prišiel prvý odvážlivec a postupne sa pódium začalo zapĺňať. Chvíľu to vyzeralo ako na párty a niektorí možno začali mať pocit, že táto scéna s danou témou nesúvisí. Martin to však ukončil slovami: “Tanec je radosť, kamarátstvo, tanec je prejav radosti, slobody a života. A hlavne nikomu nie je z neho na druhý deň zle.“
Po tejto veselej chvíľke pokračoval jeho smutný príbeh. Po čase mu už nestačila jedna dávka a tak ju začal zvyšovať, až nakoniec na jednej z jeho početných „žúrok“ v Českej republike skolaboval. Našťastie si ho niekto všimol a dali ho vyniesť. Pamätá si už len hukot sanitiek. Po „vyliečení sa“ sa dozvedel, že jeho dievča, ktoré mohlo za túto situáciu, mu bolo neverné. A čo viac. Sklamal sa aj vo svojom najlepšom kamarátovi. S drogami však neskončil a k novému spôsobu života ho priviedla až tragická udalosť v rodine. Vtedy si uvedomil, že rodinu zanedbával a že mu na nej nesmierne záleží. Vyštudoval bábkoherectvo, venuje sa rodine, hlavne dcérke a pracuje s mladými ľuďmi, aj s tými hendikepovanými. Nakoniec nasledovalo motivačné rozprávanie a skôr, ako predstavenie ukončila Lenka Hošková piesňou Dážď padá, rozlúčil sa so študentmi vetou: „Toto predstavenie je pre úžasných mladých ľudí, na ktorých mi nesmierne záleží. A vy ste presne takí. A mladí ľudia sa učia buď z príkladov okolo seba, alebo z prehier. A ja som svoj život takmer prehral.“
Tento veľmi šikovne prerozprávaný príbeh určite všetkých dojal alebo ich aspoň priviedol k zamysleniu. A preto nás zaujímal aj názor našich žiakov, ktorí sa na tomto predstavení zúčastnili: „Moje dojmy z tohto zaujímavého divadelného predstavenia boli výborné. Zo začiatku sa mi kombinácia videa a divadla zdala nevhodná, ale neskôr, keď som začal spoznávať príbeh Martina, mi tento nápad pripadal fascinujúci. Videli sme, že hlavná postava tohto príbehu mala veľmi komplikované obdobie života. Ako ho drogy oddelili od rodiny a blízkych. Môj názor je taký, že každý sa môže stať závislý, ale každý, kto chce a má silnú vôľu, sa z toho môže dostať. Drogy nás oddeľujú od ľudí, ktorí nás majú radi a zároveň nás to pohltí tak, že sa dostávame do ťažkých psychických situácií, dostávame sa do ,,tmy“. Nikdy som nemal záujem o drogy, ale po tomto predstavení mi už vôbec nehrozí, že by som po nich siahol,“ hovorí Matej Šmida z I. E a jeho spolužiačka Sára Šotkovská sa pridáva: „Začiatok bol zaujímavý, troška nepochopený a mätúci, nedalo sa z toho vyčítať, o čo vlastne ide. Nastalo niekoľko záberov, kde sa herec vo svojom príbehu rozbiehal. Chvíľu som z toho nemala dobré pocity, nechápala som úplne, o čo ide, ale neskôr to začínalo mať zaujímavý spád. Herec zatiaľ predstavoval svoj život, svoje rutiny, neskôr nám ukázal priebeh toho, ako sa pomaly dostal do závislosti. Najprv tráva, kde sa jeho život pomaly rúcal a neskôr extáza, kde to padlo úplne. Znázornil to ako celkom euforický zážitok, ktorý má ale hrozivý koniec. Malo to nádych hrôzy a zároveň jemnej zvedavosti, kde bol divák odradený od danej drogy. Jeho životná situácia a to, ako ju predstavil divákom, dala každému ponaučenie do života.“
Autorka: Bc. Vlasta Vilhanová
Foto: Ing. Karolína Hukelová, Bc. Vlasta Vilhanová, Petra Červienková, III. B
