Človek azda celý svoj život túži po väčšom množstve voľného času, preklína prácu a opovrhuje školou. To je naša ľudská nátura, človek je predsa od prírody lenivý tvor, hovorí sa. Netušili sme, že by sa tieto túžby mohli niekedy splniť a keby sme vedeli, akú daň za to zaplatíme, asi by sme tie slová jednoducho vzali späť. No schválne, povedali by ste niekedy, že sa nebudete môcť slobodne stretávať so svojimi priateľmi? Že ich nebudete môcť objať a rutinne s nimi oslavovať koniec pracovného týždňa? Že nebude možné zájsť večer do mesta? A napokon, že si nikdy nesadnete k zelenému stolu? Nie preto, že by ste boli zlý študent, nie. Jednoducho preto, lebo skúška dospelosti neprebehne. A vtedy, keď vám pripínali zelenú stužku s vaším menom, vtedy, keď ste svoju triednu učiteľku a pána fotografa obdarovali rozjareným úsmevom, tušili ste, že jednu marcovú stredu o pár mesiacov neskôr to bude posledný raz, čo si spolu so svojimi spolužiakmi zafrflete na preberané učivo? Asi nie, však?
Nekonečne dlho a s obavami sme vyvaľovali oči na mesiace marec, apríl, máj, výstražne svietiace v kalendári, zdobené červenými krúžkami. Boli efektnejšie ako strašiak v poli. Večnosť sme sa pripravovali, niektorí poctivo, iní ešte poctivejšie, aby sme v marci vstúpili do tried a „zahviezdili“ vo svojich odpoveďových hárkoch. Desiatky hodín sme pracovali, vylepšovali, skúšali možné aj nemožné, aby sme v apríli potešili svoje pani majsterky vyšperkovanými maturitnými prácami a ich prezentovaním na úrovni skutočných manažérov. O prípravách na máj nehovoriac. Vtedy sme skutočne netušili, že desiate prikázanie, ktoré sme vyriekli na stužkovej, sa naozaj naplní a bude proroctvom. „Zabezpečíte nám úspešné zvládnutie maturitnej skúšky bez našej prítomnosti.“ Ale sme sa s triednou nasmiali nad predstavami o reálnom naplnení tohto prikázania. Život je ale krutá irónia, nezdá sa vám?
Mesiace reprezentujúce najťažšie a paradoxne najkrajšie obdobie študentského života sú tu, ale školské lavice sú prázdne a múry dýchajú prázdnotou. Aj všedné chvíle sú pominuteľné. Nie je deň, kedy by som si nespomenula na ten bláznivý kolektív, ktorý sa nám konečne na sklonku štúdia podarilo stmeliť. Práve ten bol dôvodom, prečo ma bavilo každý deň vstať, nasadnúť do autobusu a ísť do školy, prečo škola bola mojím druhým domovom. Kým jedny dvere sa pomaly a iste zatvárajú, iné, plné nových výziev, sú už poodchýlené a čakajú na naše neisté kroky. Než sa ale dvere strednej školy úplne zatvoria a my už vlastne nebudeme mať možnosť kolektívne sa s ňou rozlúčiť, mali by sme sa pozastaviť a poďakovať sa jej.
Sme vďační škole za to, že nás zoznámila s krásnymi ľuďmi. Ukázala nám, čo všetko dokážeme, keď chceme. Naučila nás rešpektu a pokore, ale aj statočne a hlavne s chuťou prijímať rôzne výzvy, ktoré sa zdanlivo tvária ako neprekonateľné. Je až neuveriteľné, ako dokážu štyri roky na tomto mieste vytvarovať vašu osobnosť a ovplyvniť to, kým ste. Každý sme tu písali výnimočný príbeh s množstvom úskalí, ale aj smiechu a úsmevov. Mnohí našli priateľstvo, niektorí našli lásku a snáď viacerí našli samých seba a chodník do budúcnosti, ktorým chcú kráčať. A hoci nám nie je dopriate sa ešte poslednýkrát prejsť jej chodbami ako jej študenti, už navždy bude SOŠ IT v Banskej Bystrici naša škola a budú sa k nej viazať tie najšialenejšie tínedžerské spomienky našich adolescentných rokov. Maturita/nematurita, chceme sa vám, milé pani učiteľky a páni učitelia, pani majsterky a páni majstri, poďakovať za vašu kontinuálnu a nekonečnú snahu nás niečo naučiť a pripraviť nás do života. Nehovorím iba o prebratých učivách, myslím tým aj životné pravdy a skúsenosti, ktoré ste nám odovzdali. Myslím tým všetky tie situácie, kedy ste sa nás vždy snažili nasmerovať, keď sme sa nebodaj v tom živote trošku stratili. Dúfam, že si na nás niekedy s hrdosťou v duši spomeniete a že tá spomienka na nás nebude trpká a aspoň kúsok zdvihne kútiky vašich úst. A aj keď si za zelené stoly nesadneme, vieme, že sme pripravení využiť poznatky, ktoré nám naša škola dala. Môžete byť na seba hrdí. A spokojní. Dobre ste nás pripravili.
Tieto dni patria spomienkam na uplynulé roky a patria duševným prípravám na to, čo nastane ďalej, hoci myšlienky na školu sú momentálne iba zlomkom všetkých starostí a obáv, ktoré nesieme vo svojom vedomí. Maličkí, mladí, dospelí, zrelí, starší – pre každého je to veľké sústo. S ťažkou globálnou skúškou ale prichádza aj množstvo uvedomení a prehodnocovania spoločenských hodnôt, akými žijeme. Hovorí sa, všetko zlé je na niečo dobré. Možno aj vďaka pandémii sa začneme opäť tešiť z maličkostí a vážiť si ich ako niečo drahocenné. Prestaneme všetko brať ako samozrejmosť, pretože z tohto boja vyjdeme poučení, že ani tie najbanálnejšie veci nie sú v živote nikdy samozrejmosťou. Budeme si vážiť prítomnosť druhého a povolania, ktorých nosiči sú hrdinovia dnešných dní – sestričky, doktori, predavačky, kuriéri. Pomáhajme si medzi sebou. Vyvážme negativitu na pomyselnej váhe pozitívami. Poďme spoznávať samých seba, poďme tráviť čas s našimi najbližšími, dočítajme konečne tú rozčítanú knižku, vyrazme do prírody a nájdime vnútorný pokoj. Konečne máme ten vytúžený čas, tak ešte chvíľku vydržme. A keď všetci vydržíme, všetko zlo porazíme.
Ďakujeme Strednej odbornej škole informačných technológií a veríme, že aj pre ďalšie generácie študentov bude takým domovom, akým bola niekedy pre nás.
Autorka: Alexandra Horváthová, IV. E
