Štvrtý štvrtok v novembri slávia ľudia v USA Deň vzďakyvzdania. Tento sviatok vznikol kvôli udalostiam v 17. storočí, no má veľa spoločného aj s dnešnou dobou. Ľudia prenasledovaní pre svoju vieru vo vlastnej krajine, v Anglicku, sa rozhodli opustiť svoje domovy, nasadnúť na loď a sprevádzaní morskou chorobou, zimou, búrkami, nedostatkom vody a jedla sa dva mesiace plavili do neznáma, nevediac, čo ich čaká, neznajúc miestny jazyk, zvyky, kultúru ani prostredie. Dnes takých ľudí voláme imigranti a bojíme sa ich. Vtedy to boli pútnici. Polovica z nich neprežila prvú zimu. Avšak s pomocou miestnych obyvateľov, Indiánov, sa im začalo dariť. Preto boli vďační Bohu a Indiánom za to, že prežili strastiplné začiatky života v tejto novej zemi.
My sa dnes môžeme v mnohom poučiť z tohto príbehu. Každý si v ňom môže nájsť to svoje. Ľudia ďakujú Bohu, svojej rodine a blízkym, priateľom za všetko dobro, ktoré sa im dostáva. Tento sviatok nás učí byť vďačnými za všetko, čo máme, učí nás deliť sa a pomáhať si.
Medzi našimi žiakmi často zaznieva nespokojnosť so životom na Slovensku. Prirovnávajú ho dokonca k rozvojovým krajinám. No naozaj je to u nás až také zlé? Máme naozaj dôvod sťažovať sa a rozvíjať náš národný šport, šomranie? A čo tak trochu vďačnosti a uvedomenia si, čo všetko tu vlastne máme a ako si tu dobre žijeme? Tak, poďme si to trochu porovnať a zažiť aktivitou globálneho vzdelávania zo vzdelávacieho centra Živica v Zaježovej, s názvom Globálna desiata.
Už pár dní pred štvrtým štvrtkom mali žiaci doniesť nejaké fajnotky, s ktorými by sa radi podelili s ostatnými. Globálna desiata sa začala so zaviazanými očami. Držiac sa za plecia žiaci poslepiačky drobčili do triedy. Hneď prvý dôvod na vďačnosť, zrak. Každý z nich bol zástupca nejakej krajiny a všetci sa zišli na medzinárodnej konferencii. Ako to už na takýchto medzinárodných fórach býva, znela hudba z rôznych krajín. Úlohou žiakov bolo hádať pôvod krajiny, odkiaľ hudba pochádza. Kto uhádol, bol usadený ku stolu. Pozorné triedy si užili zaujímavé, chytľavé melódie a atmosféru ďalekých krajín, iných kultúr, cestovania, dokonca sme si trochu zatancovali. ? Keď uhádol pôvod pesničky aj posledný žiak a všetci už sedeli za stolom, mohlo sa začať nosiť na stôl.
Na medzinárodných konferenciách by sme možno očakávali špeciality národných kuchýň. Tu sme mali gumových macíkov, pomarančové piškóty, čipsy a podobnú „zdravú“ stravu. Každý žiak mal pred sebou názov krajiny, ktorú uhádol a občerstvenie. Až v tomto momente si žiaci mohli dať dole šatky. S prekvapením však zistili, že množstvo občerstvenia pred nimi sa výrazne líši. Napríklad pri počte 21 žiakov, mali iba traja žiaci prekypujúci tanier, piati žiaci mali po osem malých piškót a trinásť žiakov malo dve piškóty. Čím to asi bude? Prečo je to tak? A prečo má zástupca Slovenska toho na tanieri až toľko, že sa mu vysýpa? Nuž, to už bolo predmetom ďalšieho „skúmania“, resp. debaty. Kým si žiaci pochutnávali na prídeloch občerstvenia, zamýšľali sa nad týmito otázkami:
Ako ste sa cítili so zaviazanými očami?
Ako sa vám darilo hádať hudbu?
Aké boli vaše očakávania, keď ste so zaviazanými očami čakali?
Čo vás najviac prekvapilo, keď ste si dali šatku dole?
Čo podľa vás odzrkadľovalo rozdelenie jedla podľa krajín? Z čoho to rozdelenie vychádza? Ktoré krajiny patria medzi najchudobnejšie a ktoré krajiny medzi najbohatšie?
Aký to bol pocit pre zástupcov bohatých krajín mať toľko jedla, najmä keď vaši kolegovia vedľa nemali takmer nič?
Ako sa cítili tí najchudobnejší, čo mali najmenej jedla? Ako ste vnímali tých bohatších? Ako došlo k tejto nerovnováhe medzi krajinami?
Aké môžu byť jej príčiny?
Aké sú dôsledky takejto nerovnováhy v bohatstve?
Aké sú riešenia tejto situácie?
Po zamysleniach sa nad týmito otázkami boli žiaci požiadaní o spätnú väzbu na hodinu, čo sa im páčilo, nepáčilo, či im to niečo dalo, čo si z hodiny odnášajú. Tu sú niektoré ich reakcie:
„Hodina sa mi páčila. Zmena je prospešná. Dozvedel som sa viac o svetovej situácii a mám o dôvod viac sa nad tým zamyslieť.“
„Dalo mi to vedomosť, ako sú na tom ostatné štáty, čo sa týka vyspelosti.“
„Niektoré krajiny si nedokážu dovoliť ani vhodné ubytovanie a niektoré si tých ubytovaní môže nakúpiť niekoľko, a preto by bohatšie krajiny a ľudia mali pomáhať tým chudobným.“
„Najlepšie na tejto hodine bolo to, že sme hádali tie krajiny. A mali by sme sa zamyslieť, ako pomôcť chudobným krajinám, ak sa to dá. A dozvedel som sa nové názvy miest a o nich informácie.“
„Mne sa to veľmi páčilo, ale zo začiatku som sa bál, čo sa stane, keď sme si zaviazali oči.“
„Zaujímavá hodina. Možno by som otázky spravila formou kvízu, aby bola väčšia motivácia formou tej konferencie, aby sa každý vyjadril a možno nejaké aktivity, kde by sa krajiny spájali a robili dohody.“
„Moje pocity z dnešnej hodiny sú veľmi pozitívne, dozvedela som sa dosť veľa vecí o rôznych krajinách a dalo mi to niečo do života, že si musím vážiť veci, čo mám.“
„Thanksgiving ma naučilo, že sa máme deliť a nevyhadzovať jedlo len tak do koša.“
„Dnešný deň sa mi veľmi páčil. Priblížili sme si rozdiely krajín medzi sebou. Myslím si, že by sme si mali vážiť to, čo máme a pomáhať tým, ktorí toľko toho nemajú a potrebujú pomoc.“
„Určite by som privítal takúto hodinu aj do budúcna. Naučili sme sa niečo aj o druhých krajinách, čo sa týka financií a za mňa to bolo super.“
„Aj mňa veľmi prekvapilo, že Slovensko je najbohatšie z Afriky, Ruska, atď.“
„Na dnešnej hodine sme si mohli uvedomiť, že ako sú na tom iné krajiny a mali by sme si uvedomiť, čo všetko máme.“
„Úžasná hodina, uvedomil som si, v akej úžasnej krajine žijeme v bohatstve. Som za to vďačný, neuvedomoval som si, ako veľa to pre nás znamená, ďakujeme za to, a ďakujem za hostinu, bol som hladný.“
